OTAKAR ČIČÁTKA (Csicsátka Ottokár)
*20. január 1914 – † 18. august 1993
Na jeseň roku 1999 bola v Galérii umenia v Nových Zámkoch usporiadaná posledná samostatná výstava novozámockého rodáka, akad. sochára Otakara Čičátku. Ako spomienku na túto udalosť sme pripravili cyklus fotografií z vernisáže tejto výstavy, fotoalbum z diel majstra a textovú časť z katalógu výstavy s láskavým povolením kurátorky PhDr. Marty Šimo-Svrčekovej a bývalej riaditeľky Galérie umenia Mgr. Magdalény Klobučníkovej.
Gestori výstavy:
Ing. Ondrej Csanda, primátor mesta
Mgr. Magdaléna Klobučníková, riad. Galérie umenia
Ján Čičátka, riad. MsKS
Kurátorka
PhDr. Marta Šimo-Svrčeková
Manželka Mária, rod. Jordánová
Z vernisáže
Rodina: nevesta Blanka, syn Aurel a manželka Mária
Návštevníci vernisáže
Diela
Na nasledovnom odkaze nájdete autorove diela,
v popiskách podľa ich miesta uloženia alebo inštalácie.
Klikni sem ▼
OBSAH:
- diela v majetku Mesta Nové Zámky
- rodina, v ateliéri, kresby
- ďalšie diela a štúdie (Praha, Komárno, Viedeň, Budapešť, Bratislava, Prešov Brezno, Štúrovo)
- diela v Nových Zámkoch
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Dobový článok z roku 1999
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
KATALÓG VÝSTAVY:
Narodil sa 20. januára 1914 v Nových Zámkoch. Otec Ján, matka Helena, rodená Feketeová, súrodenci Ján, narodený r. 1912 a sestra Emília, narodená r. 1917. Otec pracoval ako železničiar - zámočník. Štúdia: 1934-38 AVU Praha, 1939 - 42 AVU Budapest. Manželka Mária rodená Jordánová.
Zomrel 18.8.1993 v Bratislave.
Po skončení základnej školy sa začal učiť za zámočníka a intenzívne sa zaoberal modelovaním. V úmysle venovať sa sochárskej práci absolvoval odborné štúdium v tomto smere u Alojza Rigeleho. Intenzívnym trojmesačným štúdiom u tohoto nestora slovenského sochárstva sa oboznámil s klasickými sochárskymi postupmi. V tomto období výtvoril diela Svätý František, reliéf, sadra, 1928, Učiteľ Máté Sanya, busta, sadra, 1928, Svätý František, reliéf, tepaná meď, 1928- 1930.
Vedomosti z učňovskej školy mali pre jeho neskoršiu profesiu ten význam, že sa mohol venovať netradičným materiálom v sochárstve a to tepanej a zváranej skulptúre. (Táto v kubickej ére znamenala prínos do tvaroslovia sochárstva. V jej ďalšom nasmerovaní do oblasti emocionálneho poľa plastiky v kuboexpresionizme bola obohatená naša výtvarná pôda aj programom O. Čičátku).
Následné prípravné štúdiá na Akadémiu výtvarných umení v Prahe absolvoval súkromne v duchu klasickej kresby a plastiky v rokoch 1932 - 1934 u akad. sochára Alojza Rigeleho (1879 - 1940) v Bratislave (modelovanie) au akad. maliara Karola Harmosa (1878 -1956) v Komárne (kresbu). V ateliéri Alojza Rigeleho, ktorý pracoval v polohe poeticko -malebných secesných rezíduí sa stretol s uplatnením formovo spevnenej skulptúry prevedenej do hladkých ucelených tvarov. Rigele sa tu orientoval na svetelnú modeláciu plastiky a sledoval zámer, aby sa svetlo hladko kÍzalo po plochách sochy. Táto orientácia sa odrazila aj v ranej tvorbe Otakara Čičátku pri portrétoch podľa modelu v ich živo zvládnutých svetelných modeláciách línií a plôch.
Jedná sa o diela: Portrét muža, sadra, 1933, János Čičátka, sadra, 1935, Portrét, sadra, 1935. Tu sa prejavil jeho zmysel pre jasný jazyk, hravosť prstokladu pri modelácii tvaru a emočný pocit radosti, ktorý je v kontraste s umŕtveným tvaroslovím akademických štúdií z tohoto obdobia. Tieto práce sú prevedené v nevýraznej uhladenosti umŕtvenej duše podľa modelov 19. storočia. Sú zastúpené dielami: Svätá Klára, reliéf, sadra, 1932 - 1934, Svätá Agnesa, reliéf, sadra, 1932 - 1934.
Štúdiá na Akadémii výtvarných umení v Prahe absolvoval v rokoch 1934 - 1938 u profesora akad. sochára Bohumila Kafku (1878 - 1942) na oddelení figurálneho a monumentálneho sochárstva.
Vstupom na pražskú pôdu sa jeho orientácia začala odvíjať od českého výtvarného života . Možno považovať za šťastie , že toto obdobie bolo časom neobyčajných výtvarných aktivít v sochárstve. Generáciu jeho profesorov (B. Kafka) ale aj ideových vzorov (F. Bílek, J. Štursa, O. Gutfreund) tvorili osobnosti, ktoré sa považujú za základné články vývoja českej plastiky.
Vzťah profesorov a žiakov na AVU vychádzal aj z línie, kde sa doznená romantická sféra secesného symbolizmu stala zdrojom východísk pre mladú generáciu sochárov, ktorá sa nemohla nevyjadriť k vedomiu silnej skepsy a diskontinuity súvisiacej s krízou spoločnosti. Svojou sústredenosťou na výrazové pole do sveta vnútornej subjektivity človeka si v téme (bdelého) spánku mnohí nezmenšenou mierou overovali polohy meditatívneho sústredenia sa na subjektívne zážitky. Otakar Čičátka sa k týmto témam dopracoval cez prežívanie subjektívneho existenciálneho osamotenia, ktoré riešil uzavretosťou do seba, no v polohe osobného sústredenia sa na vlastné danosti a poslanie. Diela, ktoré stopujú túto polohu bdelého spánku sú zároveň plné vnútornej sily zakotvenej do esovitých kriviek profilov plastík.
(Tieto tendencie sa v českom prostredí odvinuli od Rodinovej plastiky „Bronzového veku", ktorý poukázal na stopy duševna v telesnosti figúry a toto jeho sústredenie sa na stopy duchovna v človeku bolo prijaté ako prebudenie zo spánku a to v polohe symbolického návratu duše zo zajatia temnoty a smrti k svojmu pôvodnému božskému určeniu, kde sa jedná o roviny zhmotnenia najhlbšej prapodstaty aktivít človeka a následne o ich racionálne ovládanie).
Čičátka vychádzal z týchto úvah a plný vnútorného sústredenia vytvoril v tomto duchu v rokoch 1935 - 1953 diela: Pútnik, sadra, 1946, Muž s rýľom , sadra, 1946, Matka s dieťaťom , sadra, okolo 1935 - 1938, Zviazaný otrok, sadra, okolo 1940, Láska, hlina, 1937 - 1938, Víťazstvo, sadra, okolo 1947- 1953.
Jeho tvorba obsahuje vnútorne usporiadaný rád s pevným cieľom , aby dynamickou uzavretosťou siločiar kompozície do centra hmoty mohol vyniesť na povrch sochy jej vnútorný obsah. Ten stojí za hmotou na báze individuálneho citového zážitku dávajúceho hmote tvar. Jeho odozvy prešli od expresie pohybu figúry až do polohy pokojných kubistických symetrických riešení, dávajúc do geometrických a dekoratívnych riešení figurácie symbolický význam: Kristus, umelý kameň, okolo 1945, Svätý Juraj, sadra, 1948.
Na odkrývanie duševna človeka cez psychické stavy sa Čičátka sústredil podľa vzoru svojho profesora Bohumila Kafku, ktorý ako jeden z prvých sa venoval voľnej kresbe podľa voľne sa pohybujúceho nahého modelu. (Toto jeho zameranie vychádzalo z Rodinovej kresby podľa voľne sa pohybujúceho nahého modelu. Kresbou sledoval odhalenie človeka na báze jeho duševných vlastností akými je ľudská vášeň vyjadrujúca hÍbky človeka. Obrazmi týchto duševných vypätí našiel priam barokové protichodné rozpätia citových stavov človeka v polohách: lásky a bolesti, zúfalstva a nádeje, odriekania a pohŕdania, ktoré vyjadrujú život ľudskej podstaty. I keď táto kresba nesúvisela s plastikou priamo, neobyčajne uvoľnila sochárovu pohybovú predstavivosť, ktorou sa táto zakotvovala do skutočnosti). Tieto východiská majú priame stopy v kresbe Otakara Čičátku z rokov 1940 -1945. Túto kresbu realizoval už pri štúdiách na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, kde študoval u profesora akad. sochára Ferencza Sidlóa v rokoch 1939 - 1942. Toto štúdium absolvoval z dôvodu, že po vyhlásení protektorátu Čechy a Morava musel ako zahraničný občan Prahu opustiť v roku 1938. V prostredí na AVU v Budapešti mohol pokračovať vo svojom umeleckom programe, započatom v Prahe. Figurálne záznamy odrážajú za sebou sústredený intelekt a vitálnu silu ich autora. Tieto sa mu stali východiskami pri návrhoch na pamätníky alegorického charakteru. Možno práve pre tieto polohy duševných stavov oslovili Čičátku Mafatkove expresionistické štúdie s výrazmi zamdlenia, (ktoré vyjadrujú osudovosť, ako druhý pól secesného tragizmu). Tento Čičátka premieňal podobne ako jeho generácia do ľudskej citovej prírody, kde dielo začalo byť napodobením vnútorného sveta.
Jeho psychická zóna dosiahla osobne subjektívny ráz. Reprezentuje ho dielo: Vzbura, tepaná meď, 1969. S istou symbolickou hodnotou sa stretáme u Čičátku pri použití techniky vulkanizmu hmoty, kde sa figúra mení na pohybovo pulzujúce dianie a hmota je oživená citom (Rodinov vulkanizmus). Otakar Čičátka uplatnil túto techniku v komorných štúdiách, kde vulkanizmus hmoty v niektorých prípadoch dopÍňal vrstvením drobných kužeľov a gestickou hrebeňovou kresbou prerušoval ich dynamickú stopu. Túto dopÍňal tiež lineárnou ryhou do tvaru. Túto polohu reprezentujú diela: Sediaca, pálená hlina, nedatované, Smútiaca, pálená hlina, 1986, Víťazstvo , pálená hlina, nedatované.
Aj inšpirácie v impresionizme našli svoje rezonancie u Čičátku . Jedna sa orientovala na súhru meniacich sa svetelných vín na povrchu plastiky, ktoré vykresľovali jej modeláciu na zložitom plastickom rytme, ktorý stvárnil ako princíp pohyblivých malebných plôch cez nekľudný, impresívny tlak prstov do hliny. Tu previedol faktickú skutočnosť predmetu do skutočnosti jeho svetelnej vízie. Túto polohu charakterizujú diela: Portrét dievčaťa, pálená hlina, okolo 1938, Portrét mladého muža, sadra, 1938. Ďalšiu inšpiráciu v polohe symbolického vnútorného svetla našiel v plaketách Otakara Španiela z parížskeho obdobia pozdného impresionizmu a uplatnil ju v diele: Provinciálny minister Jozef Olšovský, sadra, okolo roku 1938. Polohy oblých plastík inklinujúce k neoklasicizmu vychádzali zo vzoru sochára Aristida Maillola, u ktorého si cenil cit pre formu, krásu línie a geometrickú dokonalosť tela. Túto uplatnil Čičátka v monumentálnych dielach s názorom, že krása formy sa dosiahne guľatým modelovaním tvaru bez vnútorných detailov. Uplatnil ho v dielach prevedených do bronzu a tepaných do medi: Dve ženy, reliéf pre hotel Partizán na Táloch, tepaná meď, 1958, Fontána pionierov, bronzová plastika pre mesto Prešov, 1961 , Jánošík s koňom , tepaná meď, 1962, Pri fáraní, tepaná meď, 1964, Mladá rodina, zváraná meď pre mesto Štúrovo, 1967 - 1968. Požiadavku tvarovej úspornosti uplatnil v smerovaní ku kubizmu čerpajúc vzory u O. Gutfreuda. Je zastúpená dielami: Sediaca žena, bronz , 1948, Matka s dieťaťom , sadra, 1951 , Priemysel a Poľnohospodárstvo pre mesto Nové Zámky, umelý kameň , 1948, Mier, umelý kameň pre mesto Nové Zámky, 1951 , Zvítanie s lekárom a Odovzdávanie uzdraveného pre Psychiatrickú liečebňu mesta Prešov, pieskovec, 1958, V železorudnej šachte, sadra, 1952, Štrajkujúci poľnohospodárski robotníci, sadra pre VŠP Nitra, 1957, Dobrý pastier, tepaná meď pre mesto Viedeň , 1966, Svätý Kamilius, tepaná meď, 1971, Rodina, zváraná meď pre mesto Nové Zámky, 1972. Do polohy kuboexpresionizmu možno zaradiť diela: Tanec, tepaná meď pre hotel Partizán na Táloch, 1960, žena s kvetom, perforovaná tepaná meď pre mesto Bardejov, 1972.
Smerovanie od Archipenkových aktívnych prázdnot po Moorove deravé plastiky a od Gonzálesových konštrukcií z vykrajovaného plechu po odhmotnené objemy Pevsnera až k perforovanej skulptúre zarezonovali v tvorbe Čičátku:
Rodinná pohoda, perforovaná zváraná meď pre mesto Štúrovo, 1975, Žena - fontána, tepaná meď pre mesto Nové Zámky, 1969. Tvorivé sústredenia vyústili u Otakara Čičátku až do polohy abstraktnej a symbolickej plastiky. Diela tohoto charakteru sú zastúpené kompozíciami: Dynamická kompozícia, sadra, nedatované, Oko, sadra, nedatované.
Samostatnú kapitolu jeho tvorby tvoria štúdie, portréty a realistické diela:
Štúdia stojaceho aktu dievčaťa , sadra okolo roku 1937, Moja matka, sadra, 1935 -1938, Margaréta, sadra, 1935-1938?, Martin Rázus, pálená hlina, 1937, Ján Chalupka, sadra, 1937,Portrét dievčaťa , terakota, 1937, Po práci, reliéf, 1955, Záhradníčka , 1974, Reliéfy pre hotel Carlton, 1958, Vinobranie pre hotel Devín, 1958, Reliéf pre Spoločenskú halu v Bratislave, 1963, Víťazstvo pre Starý Smokovec, 1950, Po víťazstve , Gelnica, 1950 - 1960.
Otakar Čičátka sa venoval monumentálnej pomníkovej, komornej plastike a plastike do architektúry s figurálnym zameraním. Už štúdiom v Prahe u profesora Kafku sa u neho prehÍbil záujem o monumentálnu formu, ktorú uplatňoval aj dielach komorného charakteru. Štúdiá a prostredie upevnili jeho vzťah k českej moderne všeobecne. Hlavné poučenia nachádzal v tvorbe Jána Štursu. Ten sa u neho prejavil v ranom tvorivom období. Jeho realistické prístupy čerpajúce so Štursových podnetov - prešli cez citlivú impresívnu modeláciu formy k novému klasicizmu so znakmi psychologického prieniku k vnútorne precítenému portrétu so sociálnou orientáciou. Vplyv českého modernistu Otta Gutfreunda sa u neho prejavil precítenosťou objemových zložiek, kde ich sploštením sa nasmeroval na problematiku svetlom nasýtenej plochy, kde socha sa stala symbolom vnútorného citového hnutia.
Tieto poučky z Gutfrendovského kubizmu plne uplatnil v tvorbe. Ďalšie poučenia čerpal od Rodina a Bourdela, ktorých idey boli v Prahe frekventované. Tiež ho ovplyvňoval český barok, hlavne diela Matyáša Brauna.
september 1999, Marta Šimo-Svrčeková
Výtvarné realizácie v meste Nové Zámky:
Figurálne reliéfy na budove Mestského úradu v Nových Zámkoch s názvom „ Poľnohospodárstvo" a „Priemysel", materiál: umelý kameň , rok: 1948
Figurálna plastika na budove Domu mieru v Nových Zámkoch s názvom „Mier", materiál: umelý kameň, rok: 1951
Figurálne kompozícia „Nová rodina" na Štúrovej ulici v Nových Zámkoch, materiál: zváraná meď, rok: 1972
Fontána „Žena - Prameň ", na štefánikovej ulici v Nových Zámkoch pred Domom služieb, materiál: zváraná meď, rok: okolo 1965
Figurálne reliéfy v interiéri Domu kultúry ROH na Hlavnom námestí v Nových Zámkoch s názvom „Divadlo" a „Literatúra", materiá: tepaná meď, rok: 1960
Plastika „Kristus", mestský cintorín v Nových Zámkoch, materiál: umelý kameň , rok okolo 1945
Výtvarné súťaže:
Pomník padlým a umučeným železničiarom - Bratislava, rok 1948 - 1. cena
Pamätník víťazstva - Starý Smokovec, rok 1950, s prof. arch. Jánom Belušom - 1. cena
Budova SVŠT (vstupná časť) - Bratislava, rok 1952 - odmena
10. výročie SNP - Bratislava, rok 1954 - III. cena
Budova československého veľvyslanectva (sochárska výzdoba priečelia) v Pchjongjangu - Kórea, rok 1957 -1. cena
Pomník padlých na Slavíne (reliéfy, socha víťaza, slávobrána) - Bratislava, 1960, s prof. arch. Jánom Belušom - účasť
15. výročie oslobodenia Československa - Bratislava, rok 1960 - čestné uznanie
Pomník Klementa Gottwalda - Bratislava, ro